Tunisko-pokračovanie

Príroda

Tunisko má dlhé, pomerne členité pobrežie s výrazným Gabským zálivom (Malá Syrta) a niekoľkými ostrovmi, z ktorých najväčší je turisticky atraktívna a vyhľadávaná Džerba. Povrch krajiny je v severnej časti tvorený menšími pohoriami. Z Alžírska sem zasahuje pohorie Atlas s najvyšším vrchom Jebel Chambi (1 544 m), kde sa určitú časť roka vyskytuje snehová pokrývka. Z neho sa k severovýchodu tiahne výbežok pohoria Dorsale (Tuniský chrbát) a masívy Krumíria a Mogod, vytvárajúce na severnom koralovom pobreží bizarné skalnaté útesy a lagúny. Severnou časťou územia preteká úrodným údolím najväčšia tuniská rieka Medžerda, ostatné vodné toky sú len občasné, prípadne úplne vyschnuté (wádí). Južným smerom sa rozkladajú stepné náhorné plošiny, ktoré na východe prechádzajú do pobrežnej nížiny Sahel a na juhu do rozľahlej zníženiny, vyplnenej slanými jazerami – šottmi. Tie sú väčšinu roka taktiež vyschnuté. Najväčšie a turisticky najatraktívnejšie je Chott El Jerid (5 000 km2). Takmer tretinu územia Tuniska zaberá púšť, konkrétne piesočnatá Sahara a kamenitá púštna plošina Dahar.

Podnebie

Podnebie Tuniska sa vyznačuje znakmi charakteristickými pre stredomorskú subtropickú klímu s horúcimi letami a miernymi zimami, počas ktorých spadne väčšina zrážok. Východné pobrežie a ostrov Džerba sú vyhľadávaným cieľom dovolenkárov počas celého roka, pretože i v zimných mesiacoch tu teplota len zriedka klesá pod 18 °C. Vo vnútrozemskej stepi sa prejavuje najmä v lete vplyv kontinentality. V južnej časti sa prejavuje typicky saharsky suché a horúce podnebie. Teploty prevyšujú 35 °C. Zo Sahary vanie v lete horúci vietor scirocco, ovplyvňujúci celé územie Tuniska.

Rastlinstvo

Rastlinstvo Tuniska úzko súvisí s klimatickými a pôdnymi podmienkami. Severovýchodná časť je zalesnená a vyznačuje sa druhovou pestrosťou – korkovníky, duby, jelše, osiky atď. Na úpätiach hôr prevládajú krovinaté lesy vresovitého charakteru – macchie. Vnútrozemská step je porastená trávou halfa. Flóra južných oblastí je veľmi chudobná. Vyskytujú sa tu najmä kaktusy, agáve a aloe. V oázach vďaka bohatým spodným prameňom rastú hlavne palmy datľové. Hlavnou produkčnou oblasťou olivovníkov je pásmo Sahelu. Ovociu ako marhule, figy, datle, citróny a pomaranče sa darí najmä v oblasti polostrova Cap Bon, odkiaľ pochádzajú tiež viaceré druhy vín, určené najmä na vývoz.

Živočíšstvo

Živočíšstvo dnešného Tuniska je pomerne chudobné. Pred príchodom Feničanov a Rimanov tu žil napr. slon africký, lev a panter. Divá zver bola dodávaná do rímskych arén a cirkusov, preto mnohé druhy z Tuniska vymizli. Na severe dnes žijú najmä mačkovité šelmy, divé svine a jelene. Chová sa tiež hovädzí dobytok, ovce a kozy. Exotickejšia fauna sa vyskytuje na juhu. Gazely a hyeny sú už zriedkavosťou, početnejšie sú antilopy, púštne líšky, zajace, ťavy či škorpióny. Rôzne druhy plazov sa ľuďom vyhýbajú. Z morských živočíchov prevládajú sardinky a tuniaky. Severné pobrežie v okolí Tabarky je bohaté na koraly a raky a býva zvlášť vyhľadávané potápačmi. V Tunisku existuje 8 národných parkov s celkovou rozlohou 196 706 ha.

Historický vývoj

Človek sa objavil na území Tuniska asi pred 400 000 rokmi. Okolo 4. tisícročia pred n.l., po vyschnutí Saharského mora, sem prišli kmene berberského pôvodu. Výhodná strategická poloha územia mala už od historických dôb výrazný vplyv na jeho vývoj. Prvé osady Feničanov na tuniskom území boli založené v 11. stor. pred n.l. a r. 814 pred n.l. bolo kráľovnou Didó založené Kartágo, ktoré bolo v punských vojnách zničené a stalo sa súčasťou Rímskej ríše. V 7. stor. pr.n.l. ho obsadili moslimskí Arabi a koncom 16. stor. sa stalo súčasťou Osmanskej ríše, ale neskôr si vydobylo suverenitu. V polovici 19. stor. sa krajina zadĺžila u európskych bánk tak, že to poslúžilo Francúzsku ako zámienka k tomu, aby v roku 1881 prevzalo nad krajinou kontrolu. Francúzski kolonialisti postupne zabrali väčšinu najlepšej pôdy. V roku 1956 získalo Tunisko nezávislosť a o rok neskôr vyhlásilo republiku. Prvým prezidentom sa stal Habíb Bourguiba, ktorý bol pri moci až do r. 1987. Jeho nástupcom sa stal súčasný tuniský prezident Ben Alí, ktorý zaviedol umiernenejší režim a reformami sa snažil oživiť hospodárstvo. Obnovil tiež diplomatické styky s Európou a susednými štátmi.

Spoločnosť

Dnešná tuniská spoločnosť predstavuje rovnováhu medzi zdedenými tradíciami a západným spôsobom života, preto sa dá hovoriť o tzv. dvojitej kultúre. Popri arabčine je úradným jazykom i francúzština. Dvojjazyčnosť a výhodná poloha má pozitívny vplyv okrem iného na spoluprácu tak s arabskými krajinami ako i západným svetom. Tunisania sú jazykovo veľmi zdatní, okrem úradných jazykov sa dá bežne dorozumieť nemecky, anglicky a taliansky. Väčšina tuniskej populácie je sústredená na pobreží a až 60% v mestách. Približne polovica obyvateľov má menej ako 24 rokov. Tunisania sú prevažne Arabi zmiešaní s Berbermi a inými stredomorskými a africkými národmi. Na juhu krajiny dodnes žijú kočovní Tuarégovia. K svetovým unikátom patria bizarné obydlia pôvodných obyvateľov severnej Afriky – Berberov. V oblasti Matmatských vrchov, v ktorej teploty vystupujú až na 50 °C, majú v mäkkej zemine vyhĺbené svoje jaskynné príbytky – troglodyty, v ktorých sa po celý rok udržiava konštantná teplota 18 °C.

Náboženstvo

Štátnym náboženstvom v Tunisku je islam, pričom tuniská ústava rozlišuje medzi občianskym a náboženským životom, moderným pohľadom je udávaný tón spoločenského života a záleží na jednotlivcovi, či praktizuje náboženstvo podľa svojej viery. Tunisko patrilo medzi prvé z arabských krajín, kde bolo zrušené mnohoženstvo a islamský fundamentalizmus postavený mimo zákon. Tradičný moslimský život sa vo väčšej miere prejavuje vo vnútrozemí ako v pobrežných zónach, ktoré sú viac ovplyvnené európskym spôsobom života. V Tunisku sa nachádza štvrté posvätné mesto moslimov Kairouan. Tunisania sú veľmi tolerantní aj k iným náboženstvám. V krajine žije niekoľko židovských komunít, ktoré tu tiež majú svoje synagógy. Najznámejšou je La Ghriba na Džerbe, kam putujú Židia z celej severnej Afriky.